Generálny tajomník NATO Mark Rutte dnes nešetril pochvalou: európski členovia Aliancie v priemere konečne dosiahli výdavky 2 % HDP na obranu. Vzápätí však dodal, že „je to zjavne málo“. Ako človek, ktorý sa roky venuje obranným rozpočtom aj praxi priemyslu, s ním súhlasím – no rád by som diskusiu posunul ešte o krok ďalej.
1. Zbrojárske fabriky: zväčšiť nestačí, musia aj prežiť cyklus
Rutte žiada „rapídny ramp-up“ výroby. Dobre, ale pozrime sa na čísla:
| Produkt | Plánovaná ročná európska kapacita (2026) | Dnešný odhad reálnej spotreby Ukrajiny + doplnenie skladov NATO |
|---|---|---|
| 155 mm delostrelecké granáty | 1,4 mil. ks | ≥ 3 mil. ks |
| PVO rakety stredného dosahu | 2 000 ks | ≥ 6 000 ks |
| Tanky MBT (novovýroba/modernizácia) | 250 ks | ≥ 400 ks |
Priepastnú medzeru nevyplní len väčší počet smien. Výrobca potrebuje kontrakt aspoň na 5-7 rokov, aby ospravedlnil modernizáciu liniek. Tu narážame na najväčší paradox: vlády radi podpisujú „urgentné“ objednávky na 12 mesiacov – a potom sa čudujú, že továreň neinvestuje. Ak chceme udržateľné kapacity, potrebujeme viacročné rámce a garantovanú minimálnu kvótu odberu.
2. „2 % + x“ a zákon klesajúcej efektivity
Prečo Mark Rutte hovorí o 2 % +? Pretože každé ďalšie euro prináša menej „bojovej sily“ než to predchádzajúce: najprv nakúpite muníciu, potom opravíte techniku, ale tretí krok – integrovaná PVO so satelitnou podporou – stojí rádovo viac. Česká republika či Rumunsko zistia, že skok z 2 % na 2,5 % neznamená len +0,5 % HDP, ale aj rozšírenie obranného aparátu (platy, servis, kyberbezpečnosť). Politicky to bude tvrdší oriešok než prvé dve percentá. Na Slovensku sme našli dobrý „trik“ na duálne využitie vecí a hoci je to trošku pokus o cheat, dáva v kontexte veľký zmysel.
3. Čo ak Washington presmeruje 30 % kapacít do Indo-Pacifiku?
Rutte sa odvoláva na „burden-sharing“. Realita je, že USA už presúvajú investičnú kapacitu od Európy k Číne – od nových fregát až po satelitné siete. Ak Kongres zmení priority, môžu Európe vypadnúť:
- Patriot/THAAD linky – doručovanie rakiet sa natiahne na roky, lebo prednosť dostane Guam či Taiwan.
- Hlavné IT platformy – americké firmy budú mať zákaz exportovať najnovšie vrstvy hypersonickej „kill chain“.
- Výcvikové sloty – letecké školy v Arizone uprednostnia pilotov z Pacifiku.
Preto hovorím: 2 % sú poistenie proti minulému riziku (Rusku). „+ x“ je poistka proti budúcej americkej absencii.
4. Hybridný magnet na peniaze
Politická únava, o ktorej Rutte hovorí, má ešte jeden zdroj: voliči si nevedia predstaviť, že drony a dezinformácie stoja toľko ako tanky. No hybridné hrozby sú najlacnejší spôsob, ako zničiť kritickú infraštruktúru – blackout v Havre alebo zavretý ropovod TAL môže stáť desiatky miliárd, hoci útočník investoval pár tisíc. Rozpočet na kyber-obranu by preto mal byť „povinne verejný“, aby občania videli, za čo sa platí.
5. EÚ-NATO finančný tandem: kde to môže padnúť
- EDIRPA ešte nemá jasné riadenie projektov – ak sa nezjednotí manažment, hrozí rovnaké meškanie ako pri EDF.
- ASAP/ActInSupport riešia len muníciu; PVO a námorné zložky ostávajú v limbe.
- Spoločné zadávanie môže viesť k zhlukovaniu výroby v niekoľkých krajinách. Politický tlak „buy national“ sa zvýši a ohrozí konsenzus.
Ak však tandem uspeje, vznikne prvý európsky trh s reálne výmennými komponentmi – a to je lepšia poistka než ďalších pár desatín percenta HDP.
Záver
Mark Rutte má pravdu: 2 % sú len štartér. Ale dôvod nemá len meno „Putin“ – rovnako váži slovo „Peking“ a fenomén hybridných útokov. Európske vlády by si mali predstaviť, že o päť rokov budú samy hlavným bezpečnostným poskytovateľom kontinentu, kým USA budú riešiť Juhočínske more. Ako to vyzerá? Viacročné kontrakty, priemyselné klastre, povinné kyber-rezervy a rozpočet, ktorý hovorí pravdu o vlastných prioritách. Inak sa môže stať, že „2 % moment“ bude len krátkym zábleskom pred návratom do komfortnej zóny – a tá už v roku 2025 nebude existovať.
