Generálny tajomník NATO Mark Rutte v Bruseli pomenoval azda najdôležitejší strategický posun od začiatku plnohodnotnej invázie – faktické spojenectvo Ruska, Číny, Iránu a Severnej Kórey. Jeho trojbodové varovanie (viac munície pre Ukrajinu, rozšírená obranná výroba a vyššie rozpočty) je správne, no treba vnímať dve ďalšie premenné, ktoré by sme nemali podceniť.
Globalizácia vojny áno, no aj globalizácia hybridného boja
Rutte správne upozornil, že ruské balistické technológie menia Severnú Kóreu na väčšiu hrozbu pre Japonsko aj USA. Lenže rovnakou mincou začínajú Moskva a Peking platiť v kyberpriestore, vo vplyvových operáciách a v dezinformačných kampaniach. Ak dnes hovoríme o „globalizácii konfliktu“, nemožno ju zúžiť len na balistiky a drony.
- Moskva už roky outsourcuje kyberútoky na hackerské skupiny s väzbami na Irán či na severokórejskú Lazarus Group.
- Čínske platformy šíria proruské naratívy v jazykoch EÚ s chirurgickou presnosťou – videli sme to pri protestoch farmárov aj pri debate o sankciách.
- Kombinácia lacnej umelej inteligencie a zaplavenia sociálnych sietí falošným obsahom predstavuje rovnako existenčnú hrozbu pre našu odolnosť, ako kinetické zbrane na fronte.
Ak sa teda transatlantické vlády chystajú „strategizovať, čo to znamená“, malo by to zahŕňať spoločné pravidlá pre kritickú infraštruktúru, kyberrezervy a jednotné protidezinformačné mechanizmy EÚ-NATO. Doterajšie dobrovoľné fórum EU Rapid Alert System je už primálo.
Amerika sa pozerá na Peking – a Európa to musí zrátať
Druhá nuansa sa týka budúcich amerických priorít. Rutte oprávnene zdôrazňuje, že „emboldened Russia“ by ohrozila naše hranice. Realita Washingtonu však vyzerá inak:
- Vojensko-priemyselný komplex USA už smeruje veľkú časť investícií do Indo-Pacifiku (lode triedy Constellation, hypersonické strely, AUKUS).
- Volebné nálady – otázka, prečo by mali americkí daňoví poplatníci dlhodobo suplovať obranu Európy, sa ozýva čoraz hlasnejšie v oboch politických táboroch.
- Obrat k Číne ako primárnemu systémovému rivalovi je zakotvený v strategických dokumentoch Pentagonu; Rusko je síce „akútna hrozba“, no Čína ostáva „dlhodobá“.
V praxi to znamená, že tlak na Európu, aby bola hlavným bezpečnostným poskytovateľom vo vlastnom susedstve, len porastie – bez ohľadu na to, kto bude v Bielom dome. Nedávne preklopenie európskeho priemeru na 2 % HDP – hoci dôležité – bude v tomto svetle vnímané ako minimum.
Čo z toho plynie pre Bratislavu, Prahu či Vilnius?
- Priemyselné kapacity: Nestačí „objednať viac granátov“. Potrebujeme robustný ekosystém – od výskumu polovodičov po recykláciu prachových hnacích látok.
- Hybridná obrana: Zákony o odolnosti digitálnych platforiem musia ísť ruka v ruke s rozšírením kyberrezerv (podobné fínskej schéme).
- Politická komunikácia: Občania musia vidieť zmysel v investíciách – inak sa pod vplyvom dezinformácií otočia k izolacionizmu aj v Európe.
Záver
Mark Rutte správne bije na poplach a pripomína, že 1 000 dní ruskej agresie je aj 1 000 dní našej kolektívnej skúšky. Ak však nezahrnieme do rovnice hybridné fronty a posun americkej pozornosti smerom k Číne, riskujeme, že budeme bojovať minulú vojnu. Budúcnosť bezpečnosti Európy sa preto rozhodne v rovnakom čase v muničných továrňach, dátových centrách aj vo volebnej kabínke – a čoraz viac vlastnými rukami.
